Technológia sama nemôže za to, akým spôsobom je využívaná. Určité spôsoby použitia sú však preferované samotným jej dizajnom.
Vzniká s novou technológiou / médiom nová, predtým neexistujúca kvalita? Východiskový predpoklad technologického determinizmu, napríklad torontskej školy mediálnych štúdií reprezentovanej osobnosťami ako Marshall McLuhan či Harrold Innis, je, že každá nová technológia či médium (prostriedok komunikácie) si sama tvorí svoj obsah: svoju vlastnú ideológiu. „Médium je správa,“ vyhlasuje slávne McLuhan; forma či infraštruktúra je sama osebe novým druhom obsahu.
Opačnú perspektívu ponúka evolučná biológia. Na otázku, či technológia zásadným spôsobom zmenila lásku, odpovedá napríklad antropologička Helen Fisher, autorka vedeckých bestsellerov Anatómia lásky (2016) či Prečo milujeme: Podstata a chémia romantickej lásky (2004), negatívne. Podstata lásky, ktorá podľa nej sídli v mozgu, sa vplyvom nových technológií nezmenila nijako. Výskumy ukazujú, že túto emóciu riadia tri mozgové systémy – pohlavná túžba, romantický afekt známy ako zamilovanosť, a hlboké puto k dlhodobému partnerovi – prepojené so štyrmi základnými hormónmi (testosterón, estrogén, dopamín a sérotonín) a s nimi asociovanými typmi osobnosti. Tieto komplexy sú uložené hlboko pod vrstvou mozgovej kôry (myslenie) a dokonca aj limbického systému (emócie), v „pravekom“ plazom mozgu.
„Vyvinuli sa pred vyše 4,4 miliónmi rokov a nezmenia sa za noc, ani vďaka Tinderu a online zoznamkám,“ hovorí Fisher v populárnom videu na TEDx. Tak ako ich nezmenilo ani masové rozšírenie automobilu („pojazdná posteľ“) či antikoncepcie. Nezáleží teda na kultúrnej zmene v spôsobe zoznamovania a randenia, podľa Fisherovej sme jednoducho „naprogramovaní (evolúciou) utvárať dlhodobé partnerské vzťahy. (…) Myslím, že ľudský živočích je stvorený pre záväzok.“[1]
Biológia vs. kultúra
Kladie si ale Fisherová tú správnu otázku? Keď lásku identifikuje iba s evolúciou mozgu, neobchádza tým dôležitú súčasť problému, ktorú by sme mohli označiť za jeho historický aspekt? Aj po vyše 150 rokov od Nietzscheho vyhlásenia smrti boha napríklad existuje veľa úprimne veriacich; viera je univerzálna antropologická potreba, podobne ako láska. Znamená to ale, že sa vôbec nič nezmenilo? Idea Boha, kedysi absolútne samozrejmá, sa vplyvom modernej vedy zásadne sproblematizovala. Samozrejmá a nespochybniteľná bola napríklad ešte donedávna aj predstava „duše“, jedinečnej bytostnej esencie osobnosti sídliacej vo vedomí subjektu. Dnes nám však kognitívne neurovedy rozprávajú úplne iný príbeh.
Podobne samozrejmou a prirodzenou bola v istom historickom okamihu aj idea lásky. Podľa Denisa de Rougemonta, autor vplyvnej knihy Západ a láska, vznikla až zhruba v 12. storočí na stredovekých šľachtických dvoroch rozvíjaním kurtoáznej (dvorskej) lyriky. Dovtedy nejestvovala: Šalamúnova Pieseň piesní a podobné starodávne prejavy zamilovanej vrúcnosti – to je niečo úplne iné. Až do zhruba 12. storočia, podľa Rougemonta, neexistovalo v ľudskej predstavivosti oddeľovanie sexuality a „lásky“; pohlavná vášeň sa voľne zamieňala so zamilovanosťou a tá zasa s láskou. Dvorskí básnici, minstrelovia, jongleurs, truvéri a minnesäneri však objavili iný príbeh: sex, ktorý sa legálne praktikuje v manželstve, je nepriateľom lásky! Naplnenie pohlavného pudu je protikladom vrúcnosti túžby.
Preto sa vo vzťahu medzi Tristanom a Izoldou, v tomto najväčšom romantickom mýte všetkých čias, ustavične objavujú prekážky – spoločenské i magické, ktoré majú zabrániť definitívnemu spojeniu (koitu) a tým zániku a smrti túžby. K naplneniu dochádza iba vo fantazmatickej oblasti. Tú predstavuje napríklad Moroiský les, kde spiacich milencov objaví Tristanov strýko, kráľ Mark, ktorému Izolda ako manželka právom náleží. Avšak leží medzi nimi meč, symbolizujúci (konvenčne, rigidne), že nedošlo k styku; literárni vedci sa dodnes sporia, či je to paradigmatický príklad irónie, arbitrárny (náhodný) prostriedok zabezpečenia pokračovania príbehu (Mark vďaka tejto symbolickej náhode Tristana nezabije, ale zmieri sa s ním) alebo, napokon, radikálny výraz odlíšenia romantickej lásky od lásky manželskej, čiže sexuálnej.[2]
Extrakoitálna láska predstavuje aj podľa Milana Kunderu literárny romantický ideál citu. Cítiace Ja je predovšetkým milujúce Ja, a milovať znamená predovšetkým trpieť (absencia sexuálneho naplnenia, jednoduchého, bezproblémového šťastia). V románe Nesmrtelnost analyzuje lásku ako akýsi posvätný mýtus, posvätnú relikviu Západu. Človek tejto kultúry je podľa Kunderu homo sentimentalis: človek nie cítiaci, ale predovšetkým túžiaci cítiť, imitujúci cit až k hranici gýča. „Chcem byť cítiace Ja,“ je hlavným imperatívom tohoto historického subjektu. Európa je podľa neho „civilizáciou sentimentu“.
Romantická irónia: maska sexu
Ak by sme Fisherovej koncept označili za evolučno-biologický a vedecký, de Rougemontov či Kunderov je svojou podstatou sociologický a literárny. Oba hlasy hovoria, pravda, o čomsi trochu inom. Podľa Rougemonta je to, čo voláme romantická láska kontingentný historický, kultúrny a spoločenský konštrukt, ktorý vznikol len pomerne nedávno a tvorí len krátky okamih v dejinách ľudstva. Sám osebe teda nemá žiaden ahistorický, univerzálny či „večný“ biologický základ, o akom hovorí Fisherová. Rovnako, ako sa bezprecedentne objavil, môže zasa zaniknúť. A môžeme sa teda pýtať: pokiaľ moderná veda pravdepodone prispela k „odkúzleniu“ idey Boha, nedeje sa práve teraz niečo podobné aj s ideou romantickej lásky?
S ideou, ktorá vznikla v neskorom stredoveku ako antitéza sexuality, vrchol dosiahla v období romantizmu s jeho „amour fou“ (vratká rovnováha telesného a duševného), a nasledujúcich 200 rokov sa pokúšala o udržanie zmieru medzi romantickým a sexuálnym? Slobodný (teda mimomanželský) sex sa začal hlásiť o slovo paradoxne v jednom šíku s romantickou láskou; ešte v 60. rokoch, v ére hippies, bola „voľná láska“ silne poznačená predstavami romantizmu. Dnes, v ére pornografickej („Mali sme renesanciu, baroko i klasicizmus, a dnes – dnes máme dobu zadkovú,“ výstižne konštatuje hrdina v Bláznivom Petríčkovi Jeana Luca Godarda) už romantizmus nepotrebujeme, vystačíme si so sexom. Ibaže: sex potrebuje masku.
Symptomatický prechod naznačuje popkultúra. Seriály ako Ally McBealová či Sex v meste: hrdinka, reprezentantka vrcholnej podoby moderného sveta (úspešná a emancipovaná newyorská právnička, úspešná emancipovaná novinárka) donekonečna hľadá „toho pravého“, svoj romantický ideál. Ibaže napriek tomu, že stretáva samých zaujímavých, pre väčšinu žien celkom nedostižných mužov, ani jeden z nich nie je „on“. Výsledkom je, že sa každý týždeň (frekvencia vysielania jednotlivých epizód) vyspí s novým potenciálnym princom! Dokonalá irónia, dokonalá karikatúra romantickej lásky.
Nie je súčasný boom online datingu – popri nepochybne pozitívnych dopadoch na sexuálny a partnerský život osamelých (pre ktorých vlastne zoznamovacie služby pôvodne vznikli)[3] – predovšetkým demokratizáciou životného štýlu Ally McBealových a Carrie Bradshawových? Pojem „romantická irónia“ odráža rozpor sna a skutočnosti. Viem, že láska je nemožná, ale je mi to jedno. Bezohľadne nasledujem ideál. No vedomie jeho definitívnej straty z neho robí už len ideologickú masku. Sex sa kamufluje za lásku. Pornografická éra sa nechce vzdať ideálu, ale tým menej toho, čo je na rozdiel od neho dosiahnuteľné. Môže „láska“ vzniknúť v takejto infraštruktúre vzťahov, v takejto „libidinálnej ekonómii“? Zaiste: deti sa predsa rodili aj počas morových epidémií.
Príliš veľa možností
Jedným z nepochybne pozorovateľných dôsledkov online datingu je zvýšená miera selektívnosti. Podľa autorov populárno-vedeckého bestselleru Moderná romanca (2015), sociológa Erica Klinenberga a komika Aziza Ansariho, môže „nadmiera súčasných romantických možností, akú sme nezažili nikdy v histórii nášho druhu“ viesť k ustavičnému váhaniu, hľadaniu lepších možností a príležitostí. Dokonca aj ľudia, ktorí si v minulosti (bez online aplikácii) len ťažko nachádzali uspokojivých partnerov, sa zdajú byť čoraz náročnejší a prieberčivejší! Môže sa však za tým skrývať aj iný fenomén, než len toľko démonizovaný vzrastajúci individualizmus a narcizmus.
V roku 2000 uskutočnili profesor psychológie Mark Lepper zo Stanfordskej univerzity a profesorka ekonómie Sheena Iyengarová z Columbia Business School výskum na nakupujúcich, ktorý odhalil fenomén známy ako „choice overload“ (nadmiera možností výberu).[4] Ak je kupujúci vystavený priveľmi širokej ponuke výberu, dochádza uňho tzv. paralýze rozhodovania. Výsledkom je nielen to, že v konečnom dôsledku nakúpi menej, ale najmä nižšia spokojnosť s uskutočnenou nákupnou voľbou. K podobnému záveru dochádza aj psychológ Barry Schwartz v známej knihe Paradox voľby z roku 2005. Jednoducho, čím viac možností máme na výber, tým rýchlejšie dochádza ku „kognitívnemu preťaženiu“ a skratu. Kritici online zoznamiek, ako napríklad Dan Slater, autor knihy Milión prvých rande či Láska v čase algoritmov, používajú tento argument ako hlavný tromf.
Používanie zoznamovacích aplikácií sa skutočne v mnohom podobá zážitku pri nakupovaní. Obrovský výber z množstva „produktov“, stres z rozhodovania, hľadanie kvality za rozumnú cenu (imperatív znižovania nákladov)… Široký výber a prakticky nekonečné množstvo pokusov, zdá sa, prirodzene oslabujú našu vernosť k jednej vybranej možnosti a ochotu k záväzku. Sociologička Eva Illouz sa v knihe Why Love Hurts: A Sociological Explanation (2012) pýta, z čoho sa rodí onen silný „strach zo záväzku“, akým trpia najmä súčasní muži. Ani podľa nej nejde len o dôsledok čisto súkromného sebectva a hedonizmu, ale skôr efekt nekonečných možností výberu – napríklad práve na online internetových zoznamkách. Viaceré výskumy potvrdzujú výskyt „úzkosti z výberu“ (rozhodovania): vnímame nie to, čo sme možno rozhodnutím sa pre jedného partnera získali, ale skôr to, o koľko iných možností a príležitostí sme sa tým ukrátili. Okrem „FOMO“, skratky popisujúcej typický fenomén modernej neurózy („fear of missing out“ či „fear of missed opportunity“),[5] tak existuje aj „FOBO“: „fear of a better option“. Teda obavu, že niekde je niekto lepší než náš aktuálny partner.
„Hook up and get laid…“
Keď v roku 1997 uviedli The New York Times do všeobecného kolektívneho povedomia pojem „hooking up“, bolo to ako aha-moment: všetci to už nejakú dobu používame, len sme doteraz nevedeli, ako sa to volá. „Hook up“ znamená doslova čosi ako „zaháčkovať“, slovo sa ale začalo metaforicky používať pre ten druh randenia, ktorému nejde o nič iné ako nezáväzný sex. Nedávno sa do moralistického diskurzu zapojil napríklad aj magazín Vanity Fair článkom „Tinder a úsvit apokalypsy randenia“. A pojem (okrem samotnej praxe…) sa etabloval aj na univerzitnej pôde, o čom svedčí napríklad kniha profesorky sociológie na Occidental College Lisy Wadeovej American Hookup: The New Culture of Sex on Campus.
„Hook up“ sa skrátka stal akýmsi synonymom kultúrnej zmeny, hovorí sa dokonca o celej „hook-up kultúre“, ku ktorej majú zásadnou mierou prispieť práve online zoznamky a spôsob, akým uľahčili a urýchlili nezáväzné súloženie. Dokonca aj feministická kritika našla vo fenoméne nezáväzného randenia svoju pointu. Conor Kellyová v štúdii „Hodnotenie kultúry randenia vo feministickej etike“ popisuje inherentný sexizmus a genderovú dynamiku moci, praktiky mužského nátlaku a vynucovanie sexuálneho konformizmu a najmä: odstránenie partnerského vzťahu ako najdôležitejší „výdobytok“ hook-up kultúry. Tá prináša – primárne mužom, no aj niektorým úspešným a spoločensky vysoko postaveným ženám – sexuálne uspokojenie bez obmedzenia vlastnej slobody a prijatia záväzku. Paradoxne (a príznačne!) tu odsúdenie zo strany progresívneho feminizmu vyznieva takmer ako konzervatívna obhajoba tradičných hodnôt a sexuálnej morálky!
V súvislosti s nástupom moderných informačných a komunikačných technológií poukazujú práve mnohí konzervatívni kritici (napríklad Gilles Lipovetski, Zygmunt Bauman či Richard Sennet) na bezprecedentný rozmach hedonizmu, aký civilizácia zažila naposledy snáď na sklonku Rímskej ríše. Zygmunt Bauman sa napríklad v knihe Tekutá láska pýta: Chceme naozaj puto, ktoré niečo vydrží, alebo túžime skôr po vzťahu voľnom a neviazanom, ktorý môžeme kedykoľvek pohodlne zrušiť? Poháňajú však túto kultúru hedonizmu primárne práve nové technológie či médiá?
„… or married“
Opačnú perspektívu ponúkajú štúdie vplyvu online zoznamovania na kvalitu a stabilitu takto utvorených vzťahov či dokonca uzavretých manželstiev (často, pravda, financované práve zoznamovacími službami). Napríklad zistenia sociológa Michaela Rosenfelda sú podstatne optimistickejšie. Nielenže sa v USA od roku 2017 dáva viac párov dohromady online než inými spôsobmi, ale navyše tí, čo sa zoznámili online, majú podľa Rosenfeldovej longitudinálnej štúdie tendenciu vziať sa skôr. Iná štúdia Josua Ortegu a Philippa Hergovicha („Sila chýbajúcich pút: Sociálna integrácia pomocou online zoznamiek“) podporuje hypotézu, že manželstvá uzatvorené v spoločnosti, kde je dostupné online zoznamovanie, sú stabilnejšie a menej náchylné k rozvodu. Hoci to nutne nemusia byť práve manželstvá ľudí, čo sa spoznali online (tie pritom v súčasnosti tvoria už takmer tretinu všetkých manželstiev).[6] Ďalší prieskum z roku 2013 sa ale už zameriava aj na ne. Výskumník John T. Cacioppo s kolegami v ňom sledoval vyše 19 000 Američanov, ktorí sa zosobášili medzi rokmi 2005 a 2012. Tí, čo sa zoznámili online, mali v priemere o čosi nižšiu pravdepodobnosť rozvodu ako ľudia, ktorí sa stretli inak.
Skrátka, čoraz viac ľudí stretáva svojho životného partnera online a tieto manželstvá sa ukazujú ako prekvapivo stabilné. Medzi možnými dôvodmi tohoto javu uvádzajú Cacioppo a spol. okrem silnejšej motivácie nájsť si partnera práve vyššiu selektívnosť vďaka širokému výberu potenciálnych partnerov (teda spomínaný jav „nadmiery výberu“!), ale aj možný vplyv tzv. párovacích algoritmov, s ktorými zoznamovacie aplikácie pracujú pri cielenom spájaní kompatibilných párov.
Potreba partnerstva je zrejme večná a antropologicky univerzálna konštanta (Fisherová). „Láska“ zasa možno iba historický okamih (Rougemont). A technológie sú celkom určite náš nevyhnutný osud. Zveríme teda aj plánovanie milostných vzťahov algoritmom? Zoznamka OkCupid na svojom blogu to dokonca otvorene priznáva: „experimentuje s ľudskými bytosťami“. „Algoritmy lásky” v blízkej budúcnosti zmenia spoločnosť podobne, ako ju zmenil internet či sociálne siete. (Už dnes nám vedia napríklad úspešne poradiť, ktorá fotografia v profile má najväčšiu šancu na úspech u opačného pohlavia…). No zatiaľ netušíme, či to bude utópia dokonale organizovaného tela a efektívneho párovania, kde si každý nájde optimálneho partnera, alebo skôr posilnenie súčasných tendencií k biologickej a sexuálnej nerovnosti, „face-izmu“ a nedemokratickému prístupu k sexu vo výkonnostne orientovanej kultúre, kde je jeho cena pre 80 % príliš vysoká, kým pre 20 % úspešných sa rovná nule. Zrejme tak trochu z oboch.
[1] Fisherová je pritom vedeckou poradkyňou Match Group, spoločnosti prevádzkujúcej tri najväčšie zoznamovanie služby na svete: Tinder, OkCupid a Match.com; okrem toho sama vedie úspešnú zoznamku nazvanú príznačne Chemistry.com. Mohli by sme ju teda azda s trochou zlomyseľnosti označiť za zaujatú a v konflikte záujmov.
[2] Milenci potom – opäť len symbolicky – súložia až po smrti: keď sa vo večnom objatí dotknú vetvičky popínavého vresu vyrastajúce z ich vedľa seba ležiacich hrobov…
[3] Tí, čo si mohli nájsť partnera aj inak a neboli na zoznamky odkázaní, na ne často hľadeli zhora, ako ukazuje jeden z prvých reprezentatívnych prieskumov na túto tému od Pew Research Centre z roku 2005.
[4] „When Choice is Demotivating: Can One Desire Too Much of a Good Thing?“ Journal of Personality and Social Psychology, 2000, Vol. 79, No. 6, 995-1006.
[5] Strach, že nám ujde nejaká dôležitá informácia, a preto musíme byť neustále online, zapojení, aktívni na sociálnych sieťach apod.; či strach z premeškanej príležitosti – napríklad na dokonalý vzťah, dokonalého partnera.
[6] Zo štúdie nevyplýva, že takto stabilné sú práve manželstvá ľudí, čo sa spoznali online. A dokonca nevypovedá ani o celkovom počte takto – či inak – uzatvorených manželstiev; sobášnosť totiž v USA i v Európe v skutočnosti dlhodobo klesá.
