„Budúcnosť je už tu, iba nie je rovnomerne rozložená.“
William Gibson
Delenie nulou je v matematike „zakázané“. Prečo? Nuž, v princípe: ak vynásobíme hocijaké číslo, trebárs aj nekonečno, nulou, dostaneme zasa iba nulu, správne? To je úplne intuitívne. A pokiaľ delenie je definované ako opak násobenia, potom akékoľvek číslo by delením nulou vyšlo, po spätnom vynásobením deliteľom (teda nulou) by nemohlo dať pôvodného delenca, ale zasa iba nulu:
x : y = z, pričom z.y = x (napr. 10:2=5, a 5.2=10)
avšak x : 0 = z, ale z.0 = 0 (čiže ne-x). Preto sa nulou skrátka deliť nedá.
Matematika v nás vyvoláva úžas nad absolútnou pravdou. Matematika je krásna. Ale čo ak ani jej dôkazy nie sú bezosporné? Hrdinka poviedky Delenie nulou sa ocitne v podobnej situácii ako veriaci teológ, ktorému by sa podarilo dokázať, že Boh neexistuje. „Pozitivisti tvrdili, že celá matematika je tautológia. Boli úplne vedľa: je to kontradikcia. (…) Aritmetika ako formálny systém nemôže zaručiť, že neprinesie výsledky ako 1=2.“
Na obale dnes už beznádejne vypredaného českého vydania sci-fi poviedok Teda Chianga z roku 2011 sa nachádza mierne upgradnutá verzia Penroseovho trojuholníka. Ilúzia nemožného priestoru, podobne ako na známom obraze od Maxa Eschera Relativita, na ktorom sa z navzájom nekompatibilných schodísk divákovi zakrúti hlava. Vieme, že to nemôže jestvovať, nemôžete to vyrobiť, ale preukázateľne sa to dá nakresliť, veď to vidíme na vlastné oči. Optický klam, paradoxný objekt, ktorý skúša našu geometrickú naivitu. Vnútorné a vonkajšie nepozorovateľne splývajú ako strany Moebiovej pásky, ich hierarchia mizne.
Občas sa tiež nechám nachytať. Ako naposledy, keď som v jednej cukrárni uhranuto pozoroval točiacu sa špirálu s vystavenými tortami. Zdalo sa, že torty stúpajú zospodu nahor, ale ako to, že sa… nerozmačkajú o strop? Pripomínalo to preskakovanie obrazu na pokazenom televízore. Samozrejme, len ilúzia, čoskoro som ju prekukol. Ale pointa je: dokážeme popísať či vyobraziť realitu neexistujúcich, nemožných predmetov. Vie to Max Escher aj Ted Chiang.
Na televízore preskakuje obraz
Jeho Babylonská veža, úvodná poviedka zo zbierky Príbehy vášho života (napísal ju ešte v roku 1990 a hneď získala prestížne ocenenie Nebula) sa tak trochu podobá na špirálu z mojej cukrárne. Dvaja elamskí kamenári sú povolaní, aby prekopali nebeskú klenbu na vrchole veže. Ale skutočne si to Jahve praje? Bol človek stvorený, aby opustil pevnú zem a stúpal k nebesiam? Výstup, lemovaný stretnutiami s obyvateľmi veže, ktorí si v nej postavili svoje obydlia, trvá mesiace. A niekde v strede tej cesty si uvedomíte, že pojmy „hore“ a „dolu“ sú odrazu čoraz menej rozlíšiteľné.
V poviedke nečakaným spôsobom splývajú staroveké „naivné“ predstavy o astronómii s kvázi-racionalistickým vedeckým svetonázorom, až jedno od druhého jednoducho nie je možné rozoznať. „Všetky nebeské telesá sa pohybujú rovnakou rýchlosťou, to aby stihli obletieť celý svet od konca ku koncu za jediný deň.“ Podobne ako v Babylone, aj vo viktoriánskom Anglicku nájdeme živnú pôdu pre takéto anachronizmy. Pseudo-racionalistická „paralelná“ veda založená na poverách, ktoré sa v danej dobe zdali celkom rozumné, mixnutá kabalistickou mystikou jazyka v poviedke Sedemdesiat dva písmen podopiera steampunkové podobenstvo o genetickom inžinierstve. Legendy o židovských rabínoch oživujúcich golemov („automaty“) pochádzajú už z 2. storočia nášho letopočtu. Učenci sa prostredníctvom týchto aktov stvorenia usilovali lepšie poznať Boha; tým, že napodobovali jeho tvoriteľské dielo však zároveň nevedomky položili základy racionalistickej vedy, genetiky. Kabalistické „meno“ nie je napokon nič iné ako genetický kód zložený z písmen, program života. Jeho štruktúra zodpovedá štruktúre organizmu, ktorý „oživuje“; mágia je umením programovania.
Fyzikálne teórie termodynamiky, sociálna kritika podmienok robotníkov v továrňach, preľudnenie miest, kontrola pôrodnosti – to všetko tvorí kulisu zdanlivo dobového obrazu, ibaže v Chiangovej poviedke v skutočnosti nie sme vo viktoriánskom Anglicku 19. storočia, ale v jeho alternatívnej verzii. Tzv. lexikálna mágia tu naozaj funguje! Jej učenci, nomenklátori, kombinujú písmená, aby objavili presné a správne meno (eunym) pre každú jednotlivú vec, vlastnosť či jav. Študujú „umenie, ktorým Najvyšší tvorí“ – kreatívnu moc jazyka.
O jazyku, ale tentokrát celkom inak, pojednáva aj Príbeh tvojho života – vďaka filmovému spracovaniu Denisa Villneueva asi známejší po názvom Prvý kontakt (orig. Arrival). Ide samozrejme o prvé stretnutie ľudstva s mimozemšťanmi, ale dôraz je kladený predovšetkým na komunikáciu a spôsob, akým je naša predstava o svete utváraná fundamentálnymi pravidlami jazyka, ktorý používame.
Spomienky na budúcnosť
Predstavme si, že by sme mohli listovať v hypotetickej Knihe vekov a spoznať tak svoju budúcnosť. Ak ju však poznáme, môžeme ju aj zmeniť? Kniha by ale potom nemohla pravdivo opisovať túto budúcnosť a bola by k ničomu; v opačnom prípade sa zasa nemôžeme slobodne rozhodnúť konať inak. Ak poznáme budúcnosť a zároveň veríme v slobodnú vôľu zmeniť ju, je to protirečenie. Takáto Kniha nemôže byť prístupná nášmu vedomiu. Čo ak však jestvuje iné vedomie – utvárané iným jazykom (viď Sapir-Whorfov teorém) –, pre ktoré je interpretácia v termínoch slobodnej vôle nahradená čímsi iným. Pocitom zvláštnej zodpovednosti za poznanú nevyhnutnosť, povinnosti „konať presne tak, ako vie, že konať bude“?
Lingvistka Louisa Banksová sa vďaka osvojeniu si veľmi špecificého mimozemského jazyka naučí vnímať čas nelineárne, simultánne. Minulosť, prítomnosť i budúcnosť sa pre ňu odohrávajú naraz, súčasne, v jednom okamihu! A dôsledky, ktoré z toho plynú – napríklad pre slobodnú vôľu? Výrok „sloboda je poznaná nevyhnutnosť“ sa zvykne pripisovať buď G.W.F. Hegelovi alebo Karlovi Marxovi (či dokonca Baruchovi Spinozovi, a pravdepodobne by sme mohli zájsť ešte hlbšie do antiky k stoikom…).
Tak či onak, takéto navonok paradoxné myslenie je pre mimozemšťanov v Príbehu tvojho života úplnou samozrejmosťou. V tomto ohľade sa podobajú Vonnegutovým Tralfamadorčanom z románu Bitúnok č.5. Aj oni existujú v každom okamihu minulosti, prítomnosti aj budúcnosti zároveň a napriek poznaniu svojho neblahého osudu ho pokojne prijímajú. Chiang prichádza s myšlienkou, že samotný pojem slobody je podmienený lineárnym pojatím času v našom jazyku. V inom ponímaní by bol nepoužiteľný.
Mimozemské písmo, ktoré skúma Louisa, je iné ako naše, tzv. glotografické resp. fonologické písmo, ktoré odráža hovorenú reč a jej zvukovú artikuláciu. Nie je teda zložené z oddelených (diskrétnych) grafických znakov reprezentujúsich zvuky jednotlivých hlások, ktoré sú poskladané do slov a viet, a usporiadané v rade za sebou, odvíjajú sa postupne v čase (lineárne, sekvenčne). V „semagramoch“ mimozemských heptapodov (nereprezentujú len „slovo“ ako logogram, či „pojem“ ako ideogram, ale aj vyššie jednotky, výpoveď, vetu či dokonca celý text) chýba členenie na zložky korešpondujúce so zvukmi, hláskami, slabikami apod. Jednoliaty znak pre celú výpoveď je vytvorený i vnímaný naraz, simultánne, okamžite, podobne ako obraz. Pripomína tak akoby kaligrafické obrazce. Tie sa vyznačujú vysokou mierou integrovanosti: maliar ešte predtým, ako položí štetec, vie, ako bude vyzerať celok. Mohol by začať kresliť znaky z oboch koncov, pretože presne vie, kde sa spoja.
Či by však takýto jazyk naozaj bol prakticky možný, je otázne. Je to však podobné ako s oným Penroseovým trojuholníkom: nezáleží na tom, že ho nemôžeme vyrobiť, dôležité je, že si ho vieme predstaviť!
Veda a fikcia v novom tisícročí
Ted Chiang patrí vedľa autorov ako Paolo Bacigalupi či Cory Doctorow k najznámejším autorom súčasného science fiction. Píše pritom veľmi pomaly – doteraz má na konte len asi dvanásť poviedok a jednu novelu – avšak každá poviedka v knihe získala nejakú z prestížnych cien udeľovaných za sci-fi literatúru – Hugo, Nebula, Locus, Sturgeon. Chiangove prózy síce možno nominálne označiť za sci-fi, ale v skutočnosti sú to skôr filozofiké esejistické fikcie na spôsob Jorge-Luis Bogesa. Hrajú sa s možnosťami čistej literárnej imaginácie: ako si predstaviť svet, ktorý je paradoxný, rozporný či nevyspytateľný ako lotéria v Babylone? Zároveň moderné sci-fi už dávno nie je vesmírnou mydlovou operou o vzdialených galaxiách ba dokonca ani o fantazijnej budúcnosti ľudstva – je skôr vyjadrením povahy naše vedeckej súčasnosti!
Ako by fungovala spoločnosť, v ktorej by boli ľudia vďaka sofistikovanej neurostimulácii odolní voči manipulácii v reklame zneužívajúcej fyzickú krásu? Dokáže myseľ pochopiť seba samu? Prečo sa pravá zbožnosť pestuje v pekle? A aké vedľajšie účinky má „auto-meta-programovanie“? Chiang udivuje precíznosťou a premyslenosťou svojich majstrovských skladačiek, v ktorých je „budúcnosť“, „alternatívna minulosť“ či súčasnosť sviežo neprebádaná ako práve objavený kontinent.
Objavíme napríklad svet, v ktorom sa vedú presné a spoľahlivé teologické štatistiky vykúpených a zatratených; kde sa bežne zjavuje peklo i anjeli, avšak ich navštívenia majú skôr podobu prírodných katastrof (Peklo je neprítomnosť Boha). Niektorí sú náhle uzdravení, iní umierajú alebo sú zmrzačení. Viera tu nie je otázkou, láska – posledná a najdôležitejšia z kresťanských cností (ak sa teda ešte stále nachádzame v kresťanskom univerze…) – však áno. Ako (sa ale prinútiť) milovať, úprimne, z celého srdca, niekoho, kto spôsobuje dobrodenie i utrpenie bez akéhokoľvek rozlišovania? Ako prijať so zmierením, že iba On môže rozhodnúť, kto bude spasený – teda schopný ho milovať, – a kto nie? A jeho rozhodnutia sú zásadne svojvoľné.
„Boh nie je spravodlivý, Boh nie je láskavý, Boh nie je milosrdný a pochopiť to je základom pravej zbožnosti.“
Ale milovať dobrotivého Boha by predsa bolo príliš ľahké… Chiang dospieva od teólógie kresťanských cností až k nietzscheovskému amor fati, s akým sa nám prihovára napríklad Prorok Khalíla Džibrána: je to neznesiteľná krása Božieho stvorenia, „každý jav vo vesmíre nie je ničím menším než výslovným dôvodom milovať Ho“. Pretože život je dar, obrovský nezaslúžený poklad, a „ani tí najctnostnejší nie sú hodní nádhery života smrteľníkov“. Možno mimo života jestvuje len hrôzostrašná prázdnota a to je to, čo vidia duše v pekle: neprítomnosť Boha.
V inom svete myseľ obdarená superinteligenciou dospeje k najvzdialenejšej hranici chápania… Próza Pochopiť má konvenčnú zápletku (podobnú napríklad známemu románu Daniela Keysa Ruža pre Algernon). Hrdina je po ťažkej nehode vystavený liečne novým hormónom, následkom ktorej sa mu rapídne zlepší inteligencia. Samozrejme, nielen zlepší – čoskoro dosiahne kozmické rozmery a ľudský mozog jej začne byť primalý. Odhaľujú sa pred ním „systémy a geštalty spoločnosti ako tapiséria“. No a takáto superinteligentná myseľ v istej chvíli nevyhnutne musí dospieť k teórii seba samej…
„Pochopil som mechanizmy vlastného myslenia. Presne viem, ako viem. (…) vidím, ako sa utvárajú mentálne štruktúry. Pozorujem sám seba pri myslení, vidím rovnice popisujúce moje myslenie, vidím sám seba, ako tie rovnice chápem, a vidím, ako rovnice definujú to, že boli pochopené.“
Leon Greco, hrdina poviedky, už nie je „osobnosť“ v konvenčnom slova zmysle. Pretože, freudovsky povedané, osobnosť je definovaná tým, čo o sebe nevieme. Greco vie všetko, preto už nie je osobnosťou, a možno ani človekom. Chýba mu podvedomie; ovláda svoje emócie ako programátor beh kódu. Je snáď post-človekom? Ale čo vlastne znamená „vedomie seba samého“? Toto pochopenie je rekurzívne: je to myslenie o myslení… Nemohol by však toto všetko vidieť aj – šialenec? Ktosi, kto si v skutočnosti iba nahovára, že „vidí veci“. Paranoia je typická choroba informačného veku…
Každopádne, po prečítaní Príbehov vášho života už viem, o čom bude román tisícročia, keď ho konečne niekto napíše. Bude to kognitívna romanca o putovaní nervového signálu v zásuvkách ľudského mozgu, až do mementu, keď nadobudne vedomie… A jeho autorom bude pravdepodobne buď Thomas Pynchon, Benno von Arcimboldi alebo – Ted Chiang.
